ROZHOVOR: „Fotografia je jazyk bez gramatiky, ktorý rozpráva tie najzaujímavejšie príbehy,“ hovorí Arianna Rinaldo

Arianna je známou kurátorkou fotografických výstav a knižných projektov a zároveň aj konzultantkou pre mnohé medzinárodné vydavateľstvá. Od roku 1998 pracovala v agentúre Magnum Photos v New Yorku a po svojom návrate do Talianska pracovala ako obrazová editorka časopisu Colors. Zameriava sa najmä na dokumentárnu a sociálno-reportážnu fotografiu.

Do Bratislavy pricestovala akby zastúpila miesto porotkyne ôsmeho ročníka fotografickej súťaže, ktorú organizuje Nadácia VÚB – Foto roka, na podporu mladých talentových fotografov.

Prečítajte si, čo všetko o sebe prezradila v zaujímavom rozhovore:

Ide o vašu prvú návštevu Bratislavy? Ako sa vám tu páči?

Je to moja druhá návšteva, no keď som do vášho mesta zavítala po prvýkrát, strávila som tu len pár hodín a nestihla som si Bratislavu užiť. Dnes môžem povedať, že na mňa pôsobí ako veľmi živé mesto a teším sa na ďalšiu prechádzku ulicami Bratislavy ako aj na samotnú výstavu na Hviezdoslavovom námestí, ktorá je súčasťou súťaže.

Ako sa fotografia dostala do vášho života?

To je naozaj dlhý príbeh. Nikdy som neštudovala fotografiu. Venovala som sa starovekému čínskemu jazyku a chcela som sa stať profesorkou čínštiny. S fotografiou som ale bola spojená od malička. Venoval sa jej môj otec. Doma sme dokonca mali tmavú komoru a tiež veľa fotoaparátov. Tým, že čínština je veľmi vizuálnym jazykom som si postupne uvedomila, že aj fotografia je istým jazykom a k tomu ma to predsa vždy ťahalo. Neskôr sa mi podarilo študovať v New Yorku, kde som absolvovala stáž v Magnum Photos, čo je najstaršia žurnalistická agentúra založená hneď po 2. svetovej vojne a tu moja láska k fotografii prerástla do niečoho, čo dodnes tvorí napĺňa môj život. Jednoducho povedané, tu sa začala moja “love story”. Po návrate do Talianska som sa venovala fotografii naďalej a ešte viac do hĺbky, publikovala som, učila som a spolupracovala som s rôznymi časopismi a fotografmi.

Môžeme teda povedať, že vaším inšpirátorom bol práve váš otec?

Môžem povedať, že on bol ten, ktorý ma naviedol na tú správnu cestu. Viedol ma k disciplíne a umožnil mi, aby som sa aj ja mohla venovať tomu, čo ma zaujíma.

Kto alebo čo, je vašou motiváciou dnes?

Z osobného hľadiska, keďže som čerstvá mama 18-mesačného chlapca, je on ten, vďaka ktorému sa na svet pozerám z úplne iného uhlu pohľadu, čo je vo fotografickom svete dôležité. Ako keby som objavovala nové veci spolu s ním. Fotografia je ako jazyk, ktorý sa tiež vyvíja. Tak sa vyvíjame aj my, naše pohľady a aj fsamotná otografia.

Z profesionálneho hľadiska sú motiváciou a inšpiráciou pre mňa všetci fotografi, ktorí nám ukazujú aký je svet. Bez ich práce by sme to nevedeli. Fotografie sú schopné prerozprávať rôzne príbehy a dokomentovať to, čo mi nevidíme a nevieme. Vďaka nim spoznávame svet a ja môžem robiť to, čo robím.

Poznáte nejakého slovenského fotografa, ktorého prácu obdivujete?

Martin Kollár. Mám veľmi rada jeho čisté, svieže a miestami až ironické videnie. Páči sa mi ako sa pozerá na svet a ako sa naň pozeráme vďaka nemu my. Nepozerá sa ako keby z priameho pohľadu ale z boku. Nie vždy je jednoduché porozumieť jeho fotografiám, ale fotografia je v tom úžasná, že sa na ňu môžeme pozrieť niekoľkokrát a znova a znova…

A čo vo svete?

Martin Kollár je známy celosvetovo:-). Ale ak mám povedať ešte niekoho, tak potom je to Saudek. Aj keď ja sa viac-menej zameriavam na súčasných fotografov, ako je Martin napríklad. História fotografie je však veľmi dôležitá, veľa sa vďaka nej o fotografii môžeme naučiť.

Aký je váš názor na úroveň fotografií, ktoré sú súčasťou súťaže Nadácie VÚB Foto roka 2015?

Tento rok sa prihlásilo viac ako 300 fotografov. Včera sme spolu s ostanými porotcami vybrali 15 najlepších a nebola to ľahká úloha. Museli sme zohľadniť niekoľko dôležitých aspektov. Kvalita a úroveň fotografií bola rôznorodá. Ale to je normálne, keď sa fotosúťaž otvorí pre všetkých. Polovica z tých vybraných fotografií je naozaj na veľmi dobrej úrovni a druhá polovica na dobrej úrovni. Dnes sa využívajú rôzne štýly a je dosť namáhavé hodnotiť súčasných fotografov a ich prácu. My sme zohľadňovali najmä estetickú kompozíciu fotiek – štylizácia, kompozícia a samotné úpravy, a druhým aspektom bol koncept a teda, že keď sa človek pozrie na fotografiu nemusí hneď zistiť, že je pekná, nemusí ju hneď pochopiť, ale tá fotografia má sama o sebe veľmi hlbokú výpovednú hodnotu.

Vieme o vás, že sa zameriavate na dokumentárnu a sociálno-reportážnu fotografiu. Prečo práve na tieto dve?

Tým, že som začala v agentúre Magnum Photos, ktorá sa zameriava na dokumentárnu fotografiu, tak som v tom našla zaľúbenie. Takáto fotografia vie rozprávať najrôznejšie príbehy a nemám na mysli len situácie z vojnových zón. Môže prinášať jednoduché príbehy zo života vašich susedov. Dokumentárny fotograf má oči všade a dokáže prerozprávať to, čo iní ľudia nepoznajú. Ten “story-telling” je to, čo ma na tom baví najviac. Viete sa preniesť na miesta a do situácii, kde by ste sa možno normálne nikdy neocitli. Treba však povedať, že vždy ide o subjektívny pohľad fotografa, a preto sa musíme naučiť vnímať fotografiu po svojom.

V magazíne Colors ste spolupracovali s rôznymi fotografmi, čo bolo pre vás na tejto práci najzaujímavejšie?

Colors Magazín nepracuje s veľkými menami. Zameriava sa na vypovedanie príbehov a nie predstavenie známeho fotografa. A to je skvelé, Vždy sme vyberali lokálnych fotografov. Ktorý možno je známym na tom danom mieste, ale nie vo svete. Boli to študenti, matky v domácnosti, manželky,… Podtitulom Colors je totižto “farby zvyšku sveta” – títo fotografi približovali svet, svoj svet, svojimi fotografiami. Pohľad na rovnakú tému z rôznych uhľov pohľadu a z rôznych objektívov z celého sveta. Vždy sa vopred vybrala téma a krajiny a potom fotografi. Najviac ma zaujala práve táto tímová práca, vďaka ktorej sa vytvoril vždy veľmi zaujímavý rôznorodý obsah. Napríklad pohľad na školu na úplne rozličných miestach po svete.

Čo musí mať dobrá fotografia? Veľakrát sa skloňuje slovné spojenie “sila fotografie”, čo predstavuje silu fotografie pre vás?

Fotografia je vizuálny jazyk. Dokáže jej rozumieť každý. Je to jazyk bez gramatiky, ktorý bez slov rozpovie tie najzaujímavejšie príbehy. Je otvorená rôznym štýlom a mutáciám. Je spôsobom vyjadrenia autora. V tom všetkom je jej sila, že dokáže osloviť veľké publikum, zahrať na city a dostať do pohybu našu hlavu aj srdce. Fotografia je jednoducho magická. A pritom, nemusíme ju študovať, aby sme jej rozumeli.

Pôsobili ste už na rôznych miestach po celom svete, ako by ste opísali súčasný stav fotografie vo svete?

Keď som začínala v Magnum Photos, bola som svedkom veľmi významného momentu, kedy sa z papierovej verzie prechádzalo do digitálnej. Toto aktuálne obdobie by som nazvala prechodným obdobím digitalizácie. Fotografia je ako som spomínala jazyk, odzrkadľuje kto sme a odkiaľ prichádzame. Nastalo množstvo historických a technologických zmien, na základe ktorých sa fotografia vyvíjala a stale vyvíja. Dnes máme smartfony, digitálne fotoaparáty, množstvo možností ako fotografie upraviť a pretransformovať. Preto je stále ťažšie rozumieť im a samotným fotografom, prečo odfotili práve ten daný moment alebo vec.

Pracujete ako šéfredaktorka Ojo de PEZ, čo je pre vás na tejto práci najzaujímavejšie?

V prvom rade, Ojo de PEZ je veľmi odlišný časopis od napríklad spomínaného Colors alebo akýchkoľvek iných komerčných časopisov a magazínov aké existujú. Vytvárame si vždy novú tému pri každom čísle. Prizveme vždy iného kurátora, ktorý vyberá fotografie ako keby na nejakú výstavu s vopred danou témou a prináša tak vždy celkom iný pohľad a obsah do časopisu. Nielen práca fotografa je tu dôležitá, ale aj samotného kurátora alebo redaktora či reportéra, ktorý tie fotografie vyberá. Treba vedieť, ako množstvo fotografií selektovať, ktorá fotografia zaberie a zaujme čo najširšie publikum.

Čo by ste odkázali mladým fotografom?

Pozrieť sa do histórie fotografie. Vo svojej krajine, aj vo svete. Snažiť sa nikoho nenapodobňovať a nájsť si svoju vlastnú cestu. Viac ako sústrediť sa na fotoaparát a techniku akú zvolí, koncentrovať sa na samotný príbeh, ktorý chce povedať. Zároveň je veľmi dôležité myslieť na publikum, ktorému tento príbeh chce vypovedať.