Tip na knihu: Záhadná kniha sľubuje kvalitný psychotriler

Cudzinec je skvelý psychotriler, z ktorého vám naskočia zimomriavky, znepokojí vás, no budete si užívať pútavý príbeh a vynikajúci štýl Rennéé Knightovej.

Catherine je známa dokumentaristka. V jeden deň, z ničoho nič sa jej zjaví na nočnom stolíku záhadný román. Dovtedy úspešná, navonok vyrovnaná žena akoby sa prebudila do zlého sna. Kniha sa síce tvári ako fikcia, no do najmenších podrobností opisuje dávny deň, keď sa Catherine stala rukojemníčkou ťaživého tajomstva – tajomstva, do ktorého bol okrem nej zapletený iba jeden človek, a ten je mŕtvy… Minulosť však ožila a Catherinin svet sa rúca. Jedinou možnosťou, ako vykĺznúť zo spleti podlosti a cudzieho sebaklamu, je dokázať, čo sa v ten deň skutočne stalo.

Začítajte sa do novinky Cudzinec :

Jar 2013
Catherine sa znova predklonila, ale už v nej nezostalo nič, čo by mohla vyvrátiť. Kŕčovito sa chytila studeného umývadla, zdvihla hlavu a zadívala sa do zrkadla. Tvár, ktorá jej opätovala pohľad, nebola tá, s ktorou sa ukladala spať. Raz ju už videla a veľmi dúfala, že viac ju v živote nezazrie. Skúmala sa v novom nemilosrdnom svetle, navlhčila hubku, utrela si ústa a potom si hubku pritisla na oči, akoby mohla vytiahnuť strach, čo sa v nich zračil.
„Si v poriadku?“
Manželov hlas ju vyľakal. Dúfala, že spí. Že jej dá pokoj.
„Teraz už áno,“ zaklamala, šťukla vypínačom a potom zaklamala ešte raz: „To tá včerajšia večera.“ Otočila sa k nemu, v nočnom prítmí vyzerala ako vlastný tieň.
„Choď si ľahnúť, nič mi nie je,“ pošepla. Bol rozospatý, ale aj tak natiahol ruku a položil jej ju na plece.
„Určite?“
„Áno,“ odvetila. No jediné, čím si bola istá, bolo len to, že chce byť sama. „No tak, Robert, naozaj mi nič nie je. O minútku som hore.“
Ešte chvíľu sa jej zľahka dotýkal končekmi prstov a potom urobil, o čo ho žiadala. Do spálne sa vrátila, až keď si bola istá, že zaspal.
Zadívala sa na knihu, položenú chrbtom hore a otvorenú na mieste, kde prestala čítať. Prišlo to bez výstrahy. Prvé kapitoly ju učičíkali – len náznak budúceho vzrušenia, ktoré človeka nevyvedie z miery, zato ho udrží pri čítaní. Vôbec netušila, čo na ňu číha. Kniha ju vábila, od strany k strane bola napínavejšia, až kým si neuvedomila, že sa dala nachytať. Potom sa slová odrážali od mozgu a jedno za druhým ju udierali do hrudníka ako vystrelené guľky. Mala pocit, akoby sa rovno pred jej očami vrhol pod vlak celý rad ľudí a ona, bezmocná rušňovodička, nedokázala zabrániť fatálnej kolízii. Na brzdenie bolo prineskoro. Katastrofa sa nedala odvrátiť. Zabrala sa do čítania a nič netušiac objavila na stránkach knihy seba.
Akákoľvek podobnosť so živými či mŕtvymi osobami… Upozornenie bolo pedantne prečiarknuté tenkou červenou čiarou.
Vôbec si to nevšimla, keď knihu otvorila prvý raz. Lenže podobnosť s ňou bola nespochybniteľná. Kľúčovou postavou, hlavnou hráčkou je ona. Áno, mená sú zmenené, inak je všetko do posledného detailu podľa skutočnosti, ešte aj to, čo mala v to popoludnie na sebe. Kúsok jej života, ktorý starostlivo ukrývala. S týmto tajomstvom sa nezverila nikomu, ani manželovi, ani synovi – dvom ľuďom, ktorí verili, že ju poznajú ako nikto iný. O tom, čo si práve prečítala, netušila jediná živá duša. A zrazu je to tu čierne na bielom, hockto si to môže prečítať. Nazdávala sa, že celú záležitosť pochovala, že je to uzavretá vec. A zrazu je späť. V jej vlastnej spálni. V jej vlastnej hlave.
Zaženie minulosť, bude myslieť na uplynulý večer. Na blažený pocit z nového bývania, na pohodu pri večeri a pohári vína, po ktorom podriemkavala schúlená na pohovke pred televízorom, kým si s Robertom nešli ľahnúť. Na tiché šťastie, ktoré sa naučila prijímať ako samozrejmosť. Teraz je však ticho priveľké, neprináša jej úľavu. Nevie zaspať. Vstala a zbehla na prízemie.
Stále majú prízemie, hoci už nebývajú vo vilke. Pred troma týždňami sa nasťahovali do mezonetového bytu. Hore sú dve izby namiesto štyroch, pre ňu a Roberta to bohato stačí. Jedna bude spálňa, druhá hosťovská. A priestor nechali otvorený. Nijaké dvere. Nepotrebujú sa zatvárať, keď už Nicholas nebýva doma. Zažala kuchynské svetlo, z linky vybrala pohár a napustila doň vodu. Nie z kohútika. Z nápojového automatu vo dvierkach ich novej chladničky, voda je vychladené, kedy sa jej zažiada. Je to skôr skriňa než chladnička. Od hrôzy sa jej spotili dlane, je vďačná za chlad sálajúci z nedávno položenej dlažby. Dychtivo pila a pozerala cez obrovské okno, čo sa ťahá pozdĺž celej zadnej steny tohto nového, cudzieho domu. Voda ju trocha upokojila. Vonku je tma ako vo vreci, nič nevidieť. Žalúzie ešte nestihla objednať. Stojí tu ako vo výklade. Hockto ju môže vidieť. Oni ju áno, ona ich nie.

2

Pred dvoma rokmi

Mrzelo ma, čo sa stalo. Naozaj ma to mrzelo, veď bol len dieťa a ja učiteľ: mal sedem a učiteľ by mal fungovať ako zástupca rodičov. No že by si niekto z rodičov vybral za zástupcu práve mňa, bolo veľmi nepravdepodobné. V tom čase som už totiž klesol poriadne hlboko: Stephen Brigstocke, najnenávidenejší kantor na celej škole. Deti si to mysleli všetky do jedného, a zrejme aj väčšina rodičov. Dúfam však, že niektorí z nich si ma pamätali ešte z minulosti, keď som učil ich staršie deti. No neprekvapilo ma, keď si ma Justin zavolal do kancelárie. Očakával som to. Úprimne povedané, Justinovi to trvalo dlhšie, než som predpokladal, viete, bola to súkromná škola. Súkromné školy – to sú malé kráľovstvá. Rodičia si môžu namýšľať, že majú všetko pod kontrolou, lebo platia, ale nie je to tak, kdežeby! Stačí sa pozrieť na mňa – to miesto som získal takmer bez pohovoru. S Justinom sme spolu chodili na Cambridge, vedel, že potrebujem peniaze, a ja som zasa vedel, že Justin potrebuje ostrieľaného praktika, ktorý by si vzal pod palec ostatných angličtinárov. Súkromné školy platia viac než štátne, chápete, a ja som si na štátnej strednej odkrútil dlhé roky, mal som kopu skúseností. Chudák Justin, určite to preňho bolo ťažké, keď sa so mnou musel rozlúčiť. A nepríjemné. Nevyrazil ma, navrhol odchod dohodou. Pekné od neho. Veľmi si to vážim. Nemohol som si dovoliť prísť o penziu, a keďže som sa mal svoj vek, Justin to celé iba urýchlil. V skutočnosti sme boli na dôchodok zrelí obaja, no Justinova rozlúčka so školou sa od tej mojej líšila. Zopár žiakov vraj vyronilo slzu, ako som počul. Za mnou ani jeden. A prečo by mali? Slzy som si nezaslúžil.
Nevysvetľujte si to zle, nie aby ste si mysleli, že som pedofil! S tým deckom som nič nemal. Ani som sa ho nedotkol. Nie, nie! V živote som na deti nepoložil ruku, keď sa to tak vezme. Háčik bol v tom, že ma začali nudiť. Je hrozné povedať niečo také o sedemročných? Asi hej, najmä ak to z úst vypustí učiteľ. Už ma nebavilo čítať ich otravné domáce úlohy, hoci uznávam, že niektorí zo žiakov si na nich dali záležať. Skôr mi šlo na nervy že vo svojich siedmich rokoch sú presvedčení, že mi majú čo povedať a že ma musí zaujímať, čo tak nahlas vykrikujú. Jedného večera som toho mal plné zuby. Kým som sa cez hromadu zošitov prepracoval k domácej úlohe toho chlapca, už nefungovala ani očistná katarzia červeného pera. Už si nepamätám, ako sa ten fagan volal, viem len, že som jeho výtvor znosil pod čiernu zem a v detailnej kritike som sa vyjadril, že mi je ich úžasná rodinná dovolenka, ktorú prežili medzi domorodcami v akejsi juhoindickej dedine, ukradnutá. Chlapec bol zronený. To je pochopiteľné, doteraz ma to mrzí. A nažaloval to svojim rodičom, aj to je pochopiteľné. To ma nemrzí. Urýchlilo to môj odchod a niet najmenších pochýb, že sa tak stalo pre moje dobro i pre dobro tých deciek.
A tak som zostal doma s toľkou kopou voľného času, že som nevedel, čo s ním. Bývalý učiteľ angličtiny na podradnej súkromnej škole. Vdovec. Trocha sa bojím, či som neprezradil priveľa – či vás neodradí, čo som o sebe doteraz povedal. Či som z toho nevyšiel ako dáky Herodes. Áno, to, čo som urobil tomu chlapcovi, bolo kruté. Ale inak nemám krutosť v náture, i keď… Áno, pripúšťam, po Nancinej smrti sa mi veci trošička vymkli z rúk. No dobre, nie trošička, ale poriadne.
Ťažko uveriť, ale kedysi dávno-pradávno si ma žiaci zvolili za najobľúbenejšieho učiteľa roka. Nie na tejto súkromnej škole, to bolo ešte na štátnej, kde som učil predtým. A tej cti sa mi nedostalo iba raz, ale niekoľko rokov po sebe. Raz, myslím, že to bolo v roku 1982, sme cenu Najobľúbenejší učiteľ získali s Nancy obaja, každý na svojej škole.
Na učiteľstvo som sa dal podľa vzoru svojej ženy, a tá sa preň rozhodla, keď náš syn nastúpil do prvej triedy. V Jonathanovej škole učila deti od päť do šesť rokov, ja na miestnej strednej štrnásťročných. Áno, niektorí učitelia sa práce s touto vekovou skupinou desia, vraj je to hotové peklo, ale mne sa páčila. Dospievanie nie je veľká zábava, to vie každý. Bol som presvedčený, že úbohí pubertiaci si zaslúžia trochu pokoja. Nikdy som ich nenútil čítať knihy, ak nechceli. Každý príbeh je príbeh, keď sa to tak vezme, nemusíte si ho prečítať práve v knihe, nie? Film, časť televízneho seriálu, nejaké predstavenie – to všetko je rozprávanie, musíte sledovať jeho niť, interpretovať. Toto ich bavilo. V tých časoch som bol ešte zapálený. Pedagóg plný nadšenia a záujmu. To bolo vtedy. Teraz už nie som učiteľ. Som dôchodca. A vdovec.