Tip na knihu: Mária neverila, že je Ježiš Mesiášom...
Je to skutočne pôsobivý a hlboko znepokojivý historický román nielen pre kresťanov. Tóibínovo rozprávanie vytvára nádherne vymodelovaný portrét starnúcej Márie. Je to príbeh ženy, ktorá nechápe, prečo sa jej syn od nej odvrátil...

„Očarujúce, hlboko inteligentné a dojímavé. Podobné temnému a brilantne poloodhalenému politickému trileru,“ napísal Sunday Times. Novinka Máriin testament sa dostal do užšieho výberu na udelenie ceny Man Booker Prize.
Rozprávačkou príbehu je Mária, ktorá po Ježišovom ukrižovaní býva v Efeze, kam utiekla s pomocou jeho učeníkov. Istý čas ju navštevujú dvaja muži, ktorí by radi zmanipulovali jej spomienky na syna tak, aby zodpovedali legende, ktorá sa rozšírila po jeho smrti. Mária sa zdráha potvrdiť fakty, ktoré sa v skutočnosti neudiali. Namiesto toho rozpráva, ako to všetko prežívala.
Keď sa dozvedela o nebezpečenstve, ktoré hrozí jej synovi v Jeruzaleme, pokúšala sa ho odhovoriť od cesty. Milovala svojho syna, zázraky, ktoré činil, pokladala za pravdivé, ale nebrala reči, že je Mesiášom, vážne. Naopak, čím viac Ježiš vystupoval v role Spasiteľa, tým jej bol cudzejší, a vôbec sa netají tým, že jeho nasledovníkov považuje za rojkov a sektárov.
Máriin testament nás núti zamyslieť sa nad zmyslom smrti. Ako prežívajú tí, ktorých zasiahla smrť blízkeho človeka? Vyrovnajú sa niekedy s tým, že ich blízki museli zomrieť za politické alebo náboženské presvedčenie?
Začítajte sa do príbehu Máriin testament :
Prichádzajú teraz častejšie, obidvaja, a pri každej návšteve akoby
mali so mnou aj so svetom čoraz menej trpezlivosti. Majú v sebe niečo
nenásytné a drsné, v krvi im vrie surovosť, a keďže som to už zažila,
viem to zacítiť, tak ako to zacíti zviera, ktoré sa chystajú uloviť.
Mňa sa však teraz nikto nechystá uloviť. Už nie. Starajú sa o mňa,
pritlmeným hlasom sa ma vypytujú a pozorujú ma. Myslia si, že nechápem
rafinovanú podstatu ich túžob. Teraz mi však neunikne nič okrem spánku.
Spánok mi uniká. Možno som na spánok už pristará. Alebo už neexistuje
nič, čo by som spánkom získala. Možno nepotrebujem snívať ani
odpočívať.
Možno moje oči vedia, že čoskoro sa zavrú navždy. Ak sa to ukáže ako
nevyhnutné, budem stále bdieť. Prejdem tou chodbou, keď sa rozvidnie, keď
brieždenie pretisne do tejto izby svoje svetelné lúče. Mám vlastné dôvody
na to, aby som všetko pozorovala a čakala. Pred posledným odpočinkom
prichádza toto dlhé prebúdzanie.
A mne stačí vedieť, že sa to skončí.
Oni si myslia, že nechápem, čo je to, čo vo svete pomaly vyrastá; myslia
si, že neviem, čo sa skrýva za ich otázkami, a že si nevšímam krutý
tieň podráždenosti, ktorý sa objavuje na ich tvárach akoby zamaskovaný pod
kapucňou alebo zamaskovaný v ich hlasoch, keď poviem niečo nerozumné alebo
pochabé, niečo, čo nás nikam neprivedie. Keď sa zdanlivo nepamätám na
niečo, čo si podľa nich musím pamätať. Sú priveľmi uzavretí vo svojich
rozľahlých a nenásytných túžbach a priveľmi otupení zvyškami hrôzy,
ktorú sme vtedy zakúsili všetci, aby si všimli, že si pamätám všetko.
Pamäť mi zapĺňa telo rovnako ako krv a kosti.
Páči sa mi, že ma živia, platia mi za šaty a chránia ma. A ja sa im za to
odplatím tak, že pre nich urobím, čo budem môcť, ale nič viac. Tak ako
nemôžem dýchať za niekoho iného alebo nemôžem pomôcť srdcu niekoho
iného, aby tĺklo, ani jeho kostiam, aby nezoslabli, a ani jeho telu, aby sa
nescvrkávalo, nemôžem ani povedať viac, než dokážem povedať. A viem,
ako hlboko ich to znepokojuje, a mohlo by mi to na tvári vyčariť úsmev,
táto vážna potreba pochabých príbehov alebo prefíkaných jednoduchých
šablón v rozprávaní o tom, čo sa nám všetkým stalo, ibaže ja som už
zabudla, ako sa mám usmievať. Už necítim potrebu usmievať sa. Tak ako som
už necítila potrebu roniť slzy. Mala som obdobie, keď som si myslela, že mi
vlastne už nijaké slzy nezostali, že som spotrebovala celú svoju zásobu,
ale mám šťastie, že takéto bláznivé myšlienky u mňa nikdy nezotrvajú
dlhšie a rýchlo ich nahradí to, čo je pravdivé.
Ak však slzy potrebujete, vždy sa nejaké nájdu. Slzy vytvára telo. Ja už
slzy nepotrebujem a to by mala byť úľava, ale ja úľavu nevyhľadávam, lebo
potrebujem iba samotu a trochu pochmúrneho uspokojenia, ktoré pramení
z istoty, že už nepoviem nič, čo nie je pravda.
Z tých dvoch mužov, čo za mnou prichádzajú, jeden s nami zostal až do
konca. Vtedy sa vyskytli chvíle, keď sa ku mne správal vľúdne a bol
ochotný objímať ma a utešovať, tak ako je teraz vždy pripravený
netrpezlivo sa mračiť, keď sa príbeh, ktorý mu rozprávam, nezmestí do
akýchsi medzí, ktoré on určil. Ešte stále však vidím náznaky tej
vľúdnosti a zavše sa mu do očí vráti aj ten svit, ale potom si vzdychne a
vráti sa k svojej práci, vypisuje listy jeden za druhým a používa v nich
slová, o ktorých vie, že ich neviem prečítať, vykresľuje v nich
všetko, čo sa stalo na tom kopci, ako aj to, čo sa udialo
v predchádzajúcich a nasledujúcich dňoch. Žiadala som ho, aby mi tie
slová nahlas prečítal, ale on nechce. Viem, že písal o udalostiach, ktoré
nevidel ani on, ani ja. Viem aj to, že dal podobu tomu, čo som ja prežila a
čoho bol on svedkom, a že urobil všetko pre to, aby ľudia tým slovám
pripisovali patričnú váhu a aby im načúvali.
Pamätám si až príliš veľa; som ako vzduch pokojného dňa, ktorý je po
celý čas nehybný a nedovolí, aby niečo uniklo.
Kým svet zadržiava dych, ja si uchovávam v sebe spomienky.