Ako som s Erasmom+ prekonala samu seba
Môj príbeh sa začína v Gymnáziu na Kukučínovej ulici v Poprade, kde už nejaký ten rôčik pôsobím ako učiteľka chémie.
V „starom gympli“, ktorý je už skoro ako môj druhý domov, je začiatok rozprávania o mobilite v partnerskej škole v mestečku Alcalá de Henares neďaleko španielskej metropoly Madrid v rámci programu ERASMUS+.
Ako každá správna učiteľka aj ja sa chcem neustále posúvať ďalej, rozširovať si svoj obzor a vzdelanie. V kútiku svojej duše som celé roky v dobrom ticho závidela kolegyniam – učiteľkám anglického jazyka, že mohli v rámci svojich projektov spoznávať inú krajinu, inú školu a rozširovať si tak vedomosti.
Myslela som si, že pre mňa bude dosiahnutie takej méty nemožné. Vedomosti z angličtiny, ktoré som sa roky snažila dostať do svojej hlavy, v podstatnej miere zostávali v učebniciach. Môj cieľ sa nepribližoval, ale skôr vzďaľoval. Sci-fi, ktoré ma doslova prenasledovalo, sa ale v minulom školskom roku premenilo na skutočnosť.
Spolu s kolegyňami a s výraznou podporou vedenia našej školy sme sa pustili do prípravy a tvorby projektu ERASMUS+ s názvom Vzdelávanie – kľúč k našej budúcnosti. Kolegyňa angličtinárka mi pomohla s nájdením partnerskej školy, projekt sa dostal na papier a, čuduj sa svete, bol úspešný.
Moja nočná mora, angličtina, ma však v tej chvíli začala strašiť ešte viac.
Ale silná vnútorná motivácia spoznať niečo nové a objaviť nepoznané mi pomohla prekonať obavy z cesty do partnerskej školy IES Lázaro Carreter v meste asi 35 km severovýchodne od centra Madridu.
Povedzme si úprimne, kultúrny šok, jazyková bariéra či predsudky boli nástrahy, ktoré bolo potrebné v cudzej krajine prekonať. Po príchode do Španielska som narazila na typický južanský temperament a priateľskú povahu u každého, koho som mojou ešte stále iba lámanou angličtinou oslovila. Ľudia mi ochotne pomohli so všetkým, čo som potrebovala. Spoznala som novú krajinu, nové mestá, nových ľudí, ich kultúru a samozrejme školu.
Škola podobná tej našej fungovala svojím zaužívaným rytmom. Nik ma v nej nevnímal ako cudzí element, ktorý tam chce vyrušovať a špehovať. Na celý jeden týždeň som sa stala jej súčasťou a v rámci hospitácií som sa začlenila do jej chodu. Azda najviac mi vo všetkom bola nápomocná pani riaditeľka Chelo Parra. Už pol roka pred mojím príchodom k nim si so mnou vymieňala informácie a nútila ma písať správy, aj keď krátke, v angličtine a potom sa o mňa výborne postarala aj počas mojej návštevy u nich v škole.
Zoznámila som sa so žiakmi a učiteľmi školy, ktorí mi ukazovali, ako pracujú na vyučovaní, aké sú u nich mimoškolské aktivity, aká je práca s rôznorodými skupinami žiakov.
Všetci sa živo zaujímali o našu krajinu, o školu, v ktorej pôsobím, zaujímalo ich, ako u nás prebieha vyučovanie, akí sú naši žiaci…
Počas pobytu v hostiteľskej škole som absolvovala hospitácie na rôznych vyučovacích hodinách a zoznámila som sa s inými formami a metódami vzdelávania. Všetky zážitky v partnerskej škole ma utvrdili v tom, že my učitelia na celom svete toho máme veľa spoločného. Na prvom mieste je láska k povolaniu, k deťom a náš cieľ poskytnúť im čo najviac zaujímavých informácií. Počas svojho pobytu som sa zdokonaľovala v angličtine. Konečne som prekonala vlastnú bariéru v komunikácii, čo osobne považujem za najväčší krok vyššie.
Počas pobytu v Španielsku, ktorý bol uskutočnený s finančnou podporou programu ERASMUS+ som spoznala inšpiratívnych ľudí, ktorí mi darovali nielen kúsok svojho času, priateľský prístup, otvorenú myseľ, ale odhalili mi aj kúsok svojho srdca. S týmito pocitmi som sa vracala domov. Veľké množstvo zážitkov, ktoré som si priniesla spolu so suvenírmi, je ťažké opísať v takomto krátkom článku. Najviac sa však teším z toho, že môj pobyt v Alcalá de Henares mi pomohol prekonať samu seba.
(PR) – Za obsah a fotografie zodpovedá objednávateľ tejto správy