FILM: Anton Srholec - Človek ktorý nikdy neopustil svoje zásady

Do kín mieri dlho očakávaný dokument Anton Srholec o živote človeka, ktorý nikdy neopustil svoje zásady - milovať ľudí a Boha napriek životným okolnostiam a bojovať za lepší svet.

5. október 2015 Kultúra

Režisérka Alena Čermáková sledovala život tejto výnimočnej osobnosti slovenského kultúrneho života osem rokov. Navštívila s ním väznicu v Leopoldove, strávila čas s bezdomovcami, skúmala archívy s cieľom rozpovedať príbeh o tomto vzácnom človeku.

Kňaz, salezián, spisovateľ, charitatívny pracovník, politický burič Anton Srholec, ale hlavne láskavý človek sa s Čermákovou zoznámil v roku 2003.

Na odovzdávaní cien Slovenskej humanitnej rady ho očaril jej spev, o rok neskôr spievala na jeho 75. narodeninách. Prvé zábery filmu vznikli o tri roky neskôr, o ďalšie dva bolo jasné, že z toho bude dokument.

Alena Čermáková sa rozhodla vzdať hold osobnosti Antona Srholca po snímke Vyvliekanie z vlastnej kože (1992) a portréte o učiteľovi spevu Františkovi Tugendliebovi Všetko je v nás (1999). Podnetom boli najmä spoločné rozhovory s kňazom.

„Milovanému Antóniovi“ adresovala množstvo otázok nielen o Bohu, ale aj o živote, súčasnosti aj budúcnosti. „Myslím si, že vzťah s ním som dostala ako dar od Boha, ktorý mi dával vedieť o sebe, že ma má rád a že so mnou počíta. António ako "dobrý otec“, kňaz, mal vždy pripravené odpovede, ktoré v človeku zobúdzali chuť žiť a tvoriť ako nikdy predtým," hovorí Čermáková o hrdinovi svojho dokumentu.

„Človek v jeho prítomnosti sa cíti milovaný a prijatý. António svojím životom ukazuje, že keď má človek svetlo v srdci, prejde každou temnotou,“ dopĺňa režisérka s tým, že svoj film chce venovať všetkým ľuďom, ktorí prešli s Antóniom kus cesty a vzťah s ním ich obohatil.

O tom, aký naozaj je, čím všetkým si v živote prešiel a či niektorý zo svojich krokov ľutuje, sa diváci môžu dozvedieť v dokumente Anton Srholec od štvrtka 8. októbra v kinách po celom Slovensku.

Anton Srholec sa narodil v Skalici. Chcel študovať teológiu. Komunistický režim mu to nedovolil, ani to mu však v dosiahnutí jeho cieľa nezabránilo a rozhodol sa pokúsiť ilegálne prekročiť hranice, aby mohol študovať v zahraničí.

Útek nevyšiel a za tento čin bol odsúdený. Vo väzení strávil desať rokov, prevažne prácou v uránových baniach v Jáchymove. Vyštudovať teológiu sa mu podarilo až v roku 1970, a to priamo v Ríme, kde bol aj vysvätený za kňaza.

Aj napriek problémom, ktorým na Slovensku čelil, sa rozhodol vrátiť a pomáhať ľuďom práve tu. Nemohol pôsobiť ako kňaz, ale zamestnal sa ako kostolník a až neskôr dostal súhlas vypomáhať pri kázňach.

Jeho kázne boli obľúbené najmä medzi mládežou, avšak v 70. a 80. rokoch boli až príliš silné a zásadné pre komunistický režim. Duchovenstvo mu bolo štátom zakázané a opäť sa musel stať robotníkom. Jeho život bol plný nečakaných zvratov, ťažkých momentov, ale aj radosti a nádeje. Svedčí o tom jeho dobrovoľnícka práca a pomoc ľuďom v núdzi.